Národný ústav psychiatrie a neurológie

Národný ústav psychiatrie a neurológie (O.P.N.I.)

Bol postavený pod názvom „Magyar Királyi Tébolyda“ v roku 1868. Rozpadajúce sa steny, kvapkajúca omietka a hrobové ticho. Tento stav charakterizuje dnešný bývalý Lipót. Národný ústav psychiatrie a neurológie (O.P.N.I.) fungoval 139 rokov.

POZOR!Miesto je strážené Súkromnou bezpečnostnou službou,vykonávajú sa v pravidelných intervaloch obchôdzky.Nedávno sa tu menila strážna služba,ktorá si svoju prácu vykonáva už dôkladnejšie.

Toto miesto som mal už dlho zapísané na mojom zozname ktoré by som chcel vidieť,odrádzal ma však fakt že v minulosti toto miesto bolo extrémne strážené a nachádzali sa tu aj strážne psy.

Nedávno sa však v rôznych Urbex komunitách roznieslo že sa sem znovu dá dostať ,miesto je však naďaľej stážené.Aj počas našej prvej návštevy sme tu stretli urbexerov a zvedavcov,zhodou okolnosí v pivničných priestoroch a neskôr aj v hlavnej budove ktorá je svojimi rozmermi ohromujúca .Toto miesto som si zamiloval,dohromady som tu bol 3 krát.Pri každej návšteve som objavil niečo nové,čo som predtým možno prehliadol.

Prístup do hlavnej budovy je sťažený takže prieskum tohoto miesta nie je vhodný pre všetkých.Dobrá správa je však to že sa spravil aj druhý vstup,kde samozrejme treba vyliezť asi do výšky 1 metra a osobne ja poznám takých ktorý nedokážu vyliezť ani 70cm.(určite viete o kom je reč)

Hlavná budova, postavená v roku 1868, je len o pár metrov štvorcových menšia ako parlament. Keď som tam bol, neveril som vlastným očiam, keď som stál na konci chodby, takmer som nevidel na koniec budovy.

Maďarský kráľovský národný blázinec  otvoril svoje brány 6. decembra 1868 – spočiatku s 300 pacientmi – pod vedením Emila Schnircha (1868-1884). Bolo poznať Schnirchovo humánne cítenie, žoviálne vystupovanie a výborné organizačné schopnosti. Pri liečbe pacientov sa používali najmä trankvilizéry, najmä nepokojných pacientov obmedzovali zvieracou kazajkou, prípadne ich umiestňovali do súkromnej cely. Počas terapie neboli použité žiadne drsné donucovacie prostriedky.

Počas druhej svetovej vojny boli z ústavu všetci vysťahovaní, a keď ich presťahovali späť, medzi múrmi zostalo nespočetné množstvo pacientov s TBC a asi 150 duševne a neurologicky chorých sovietskych vojakov.

Od polovice 80. rokov sa v živote ústavu začala ďalšia vlna modernizácie: vznikali koedukované oddiely a zároveň sa rušili uzavreté oddiely a z oddelení zmizli klietkové postele. Pacienti sa mohli voľne pohybovať v celej budove.

Od odovzdania ústavu až do začiatku 20. storočia bol skôr väzením ako terapeutickým miestom, keďže vtedajším cieľom bolo čo najrýchlejšie a najrozhodnejšie izolovať pacientov od spoločnosti. Neskôr, ako sa rozvíjala psychiatria a na trh prichádzali novšie a lepšie lieky, dostávali pacienti čoraz väčší priestor. Tí výnimoční mohli dokonca pracovať za peniaze medzi múrmi inštitúcie a aj tí najspoľahlivejší obyvatelia mohli ísť pracovať do mesta.